Juraj Draxler vo videu na Facebooku tvrdí, že vojna na Ukrajine nevznikla kvôli ruskej rozpínavosti, ale z geopolitických dôvodov. Tvrdí, že NATO porušilo zakladajúci akt z roku 1997 tým, že rozmiestnilo vojenské kapacity v nových členských štátoch. Dokument však obsahuje iba vágny prísľub, pričom bezpečnostná situácia sa zmenila po anexii Krymu. Ďalej spomína vypovedanie troch zmlúv na kontrolu zbrojenia zo strany USA, opomína však, že dve z nich USA vypovedalo pre obvinenia, že Rusko ich nedodržuje. Tretím dôvodom sú podľa Draxlera americké základne v Poľsku, Rumunsku a Ukrajine. V Poľsku a Rumunsku sa na základniach nachádzajú obranné systémy, nie útočné kapacity. Na Ukrajine v Ochakove neexistuje americká základňa, len ukrajinská, ktorú USA finančne podporili. Draxlerove tvrdenia bez širšieho kontextu neposkytujú úplný obraz o príčinách konfliktu.

Na sociálnej sieti Facebook sa od 4. novembra 2024 šíri video bývalého ministra školstva Juraja Draxlera, v ktorom vyvracia údajný mýtus, že vojna na Ukrajine začala kvôli ruskej imperiálnej rozpínavosti. Vo videu uvádza tri dôvody. Najskôr tvrdí, že „NATO porušilo viaceré ustanovenia zmluvy s Ruskom, ktorú uzavreli v roku 97.” Hovorí o umiestňovaní permanentných vojenských základní a „dodatočných vojenských kapacít” na územiach nových členských štátov NATO. Druhým dôvodom je údajné vypovedanie troch kľúčových zmlúv na kontrolu zbrojenia zo strany Spojených štátov amerických. Po tretie to má byť umiestňovanie raketových základní v Rumunsku a Poľsku a základní na území Ukrajiny v Ochakove.

Do dnešného dňa zdieľalo Draxlerovo video viac ako 1 400 používateľov a videlo ho 119-tisíc ľudí. 

Rusko neprotestovalo proti vojakom NATO v nových členských krajinách, zároveň výrazne narušilo bezpečnostné prostredie v Európe

Členské krajiny NATO a Ruská federácia podpísali Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou v Paríži 27. mája 1997. Tento dokument oficiálne ustanovoval vzťahy medzi Alianciou a Ruskom po konci studenej vojny a vytváral rámec, podľa ktorého sa mali vzťahy v budúcnosti riadiť.

Draxler vo videu naráža na konkrétnu časť odseku číslo 4 Zakladajúceho aktu, v ktorej sa píše: „NATO opätovne zdôrazňuje, že v súčasnom a predvídateľnom bezpečnostnom prostredí bude Aliancia vykonávať svoju kolektívnu obranu a ďalšie misie skôr prostredníctvom zabezpečenia potrebnej interoperability, integrácie a schopnosti posilnenia, než prostredníctvom dodatočného permanentného umiestnenia významných bojových síl.”

Táto veta však obsahuje dve časti, ktoré je potrebné zasadiť do kontextu. Sú nimi „súčasné a predvídateľné bezpečnostné prostredie” a fakt, že táto veta ani iná časť Zakladajúceho aktu nekonkretizujú, aký počet vojakov znamená „významná bojová sila” a „permanentné umiestnenie.”

Nemecké ministerstvo obrany v minulosti reagovalo na podobné tvrdenie. V roku 1997 sa v Moskve uskutočnilo stretnutie medzi vedením NATO a predstaviteľmi Ruska. Zástupcovia Aliancie navrhli, že táto časť zmluvy bude znamenať možné umiestnenie jednej divízie (10-15 tisíc vojakov) po maximálnu dobu troch mesiacov do každej kandidátskej krajiny NATO (v tej dobe Poľsko, Česká republika, a Maďarsko). Ruskí predstavitelia proti tomuto návrhu neprotestovali.

V roku 2018 sa na území Poľska nachádzalo približne 4 000 amerických vojakov, v roku 2020 to bolo približne 4 500 vojakov. Obe krajiny podpísali dohodu o zvýšenej vojenskej prítomnosti USA v Poľsku v roku 2020. Tesne pred začiatkom vojny na Ukrajine vo februári 2022 rozhodli Spojené štáty o vyslaní ďalších viac ako 3 000 vojakov do Poľska ako odpoveď na vojenské manévre Ruska na hraniciach Ukrajiny a spoločné vojenské cvičenia s Bieloruskom. V súčasnosti sa v Poľsku nachádza približne 10 000 vojakov americkej armády, od roku 2023 aj na historicky prvej permanentnej základni americkej armády v Poľsku v meste Poznaň.

Predvídateľné bezpečnostné prostredie v Európe sa po rokoch od konca studenej vojny zmenilo. Najprv v roku 2008 po tom, čo Rusko napadlo Gruzínsko a v rozpore s medzinárodným právom uznalo nezávislosť Južného Osetska a Abcházska od Gruzínska. Hlavnou zmenou však bola invázia na Ukrajinu a následná anexia Krymu v roku 2014. Od tohto momentu nie je možné hovoriť o predvídateľnom bezpečnostnom prostredí, pretože Rusko porušilo medzinárodné právo v zmysle narušenia suverenity a teritoriálnej integrity iného štátu a použitia sily na zmenu hraníc. 

V roku 2015 vytvorilo deväť krajín východného krídla Aliancie tzv. „Bukurešťskú deviatku” (Bucharest Nine), po ruskej anexii Krymu požadovali vyššie záruky svojej bezpečnosti a požiadali Alianciu o umiestnenie jednotiek na svojich územiach. Na summite vo Varšave v roku 2016 sa členovia Aliancie dohodli na vytvorení tzv. rozšírenej predsunutej prítomnosti v Estónsku, Lotyšsku, Litve a v Poľsku. Celkový počet jednotiek umiestnených v Pobaltí a v Poľsku však pred začatím plnoformátovej invázie Ruska na Ukrajinu neprekročil počet približne 5000 vojakov. Predsunutú prítomnosť NATO po ruskej agresii na Ukrajine rozšírilo aj na Slovensko, do Maďarska, Rumunska a Bulharska. 

USA odstúpilo od dvoch zmlúv o kontrole zbrojenia po ich porušovaní zo strany Ruska

Údajným druhým dôvodom pre vypuknutie vojny podľa Draxlera bolo, že „Spojené štáty americké vypovedali, jednu po druhej, tri kľúčové zmluvy na kontrolu zbrojenia.”

Spojené štáty americké (USA) a Ruská federácia, respektíve Sovietsky zväz, podpísali od konca tzv. Karibskej krízy v roku 1962 niekoľko zmlúv, ktoré mali znižovať vojenské napätie medzi veľmocami a regulovať počet biologických, chemických, konvenčných a jadrových zbraní vo svete. Vo viacerých prípadoch boli zmluvnými stranami aj iné štáty. Napríklad k Zmluve o zákaze vývoja a použitia chemických zbraní, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1997, sa prihlásilo 193 štátov sveta.

Niektoré zmluvy prestali platiť v dôsledku vypršania dohodnutej platnosti, ako napríklad START I, od niektorých odstúpili participujúce štáty.

V júni 2002 odstúpilo USA od zmluvy ABM (Anti-Ballistic Missile Treaty). Túto dohodu o obmedzení protiraketových zariadení a striel podpísali obe veľmoci v roku 1972. Jej cieľom bolo zabrániť ďalšiemu súpereniu v zbrojení, aby dokonalejšie obranné systémy neviedli k motivácii vylepšovať útočné systémy. USA oznámili odstúpenie od zmluvy v decembri 2001 po útokoch z 11. septembra 2001, kvôli čomu sa rozhodli vybudovať rozsiahlejšie obranné systémy.

V auguste 2019 USA odstúpilo od zmluvy o obmedzení striel stredného doletu po tom, ako obvinilo Rusko z nedodržiavania tejto zmluvy a vývoja a nasadenia rakiet, ktoré dohoda zakazovala. Zmluva INF (Intermediate-Range Nuclear Forces Treaty) z roku 1987 bola dôležitým posunom v znižovaní napätia medzi veľmocami, keďže ukladala krajinám povinnosť zničiť všetky konvenčné a jadrové, balistické aj riadené strely s dosahom od 500 do 5 500 kilometrov. Bola pritom prvou zmluvou, v ktorej sa štáty dohodli na znížení, nielen obmedzení počtu zbraní. Zmluva obsahovala rozsiahle verifikačné mechanizmy, pričom kontrolóri z obidvoch krajín navzájom monitorovali dodržiavanie pravidiel a vydávali každoročné správy. USA v správe z roku 2014 prvýkrát obvinili Rusko, že porušuje dohodnuté pravidlá, čo Rusko odmietlo. Správy o ruskom porušovaní sa opakovali aj v ďalších rokoch a Rusko odpovedalo podobnými obvineniami. 4. decembra 2018 NATO oficiálne vyzvalo Rusko, aby prestalo porušovať túto zmluvu. USA vo februári 2019 od zmluvy odstúpilo a formálne ukončilo participáciu na zmluve v auguste 2019.

V roku 2020 USA odstúpili aj od Zmluvy o otvorenom nebi (Open Skies Treaty), ktorá platila od roku 2002 medzi 34 krajinami. Zaviedla režim neozbrojených leteckých pozorovacích letov nad územiami štátov, čím podporovala dôveru a transparentnosť medzi participujúcimi štátmi. Nebola teda klasickou zmluvou na kontrolu zbrojenia, otázna je aj jej kľúčovosť v celom rámci zmlúv na kontrolu zbrojenia. Dôvodom pre odstúpenie Spojených štátov bolo údajné porušovanie ustanovení zmluvy zo strany Ruska. Pri odstúpení od zmluvy sa americké ministerstvo obrany odvolávalo na fakt, že už od roku 2017 Rusko obmedzovalo prelety nad Kaliningradom do 500 km a nepovoľovalo lety na úseku 10 km okolo častí rusko-gruzínskej hranice. V septembri 2019 podľa tohto stanoviska Rusko nepovolilo americkým lietadlám prelet nad veľkým vojenským cvičením. Rusko v roku 2021 napodobilo USA a od zmluvy tiež odstúpilo.

USA odstúpili aj od zmluvy JCPOA (podpísaná 2015), ktorá obmedzovala jadrové aktivity Iránu výmenou za uvoľnenie ekonomických sankcií, pričom cieľom bolo zabrániť Iránu vo vývoji jadrových zbraní. USA odstúpili od zmluvy v roku 2018, pretože administratíva prezidenta Trumpa tvrdila, že zmluva nepostačuje na zabránenie Iránu vo vytváraní jadrového arzenálu a nezahŕňa balistický program Iránu ani jeho regionálny vplyv. Táto zmluva nie je bilaterálnou zmluvou medzi USA a Ruskom a zároveň nestanovuje nároky na počet zbraní pre žiadnu zo strán.

Ďalšou významnou zmluvou na kontrolu zbrojenia bola tzv. SORT alebo Moskovská zmluva podpísaná USA a Ruskom v roku 2002. SORT znižovala počet jadrových hlavíc oboch štátov na úroveň od 1 700 do maximálne 2 200. Nešpecifikovala však znižovanie konkrétnych typov nosičov, to ponechávala na zvážení každého štátu.

Zmluvu SORT nahradila v roku 2011 tzv. New START Treaty (Nová dohoda START). Najnovšia zmluva na kontrolu zbrojenia znížila počet rozmiestnených jadrových hlavíc pre obe jadrové mocnosti na 1 550. Ďalej obmedzuje počet rozmiestnených nosičov jadrových hlavíc na 700. USA a Rusko sa v roku 2021 zhodli na predĺžení platnosti zmluvy New START do roku 2026. 

31. januára 2023 USA oznámili, že Rusko nedodržiava dohodu, pretože neumožňuje prístup americkým kontrolórom k svojim jadrovým zariadeniam. Vo februári 2023, rok po začiatku ruskej plnoformátovej agresie na Ukrajine, Vladimír Putin oznámil, že Rusko pozastavuje svoju účasť na zmluve New START, ale neodstupuje od nej. Rusko svoj krok odôvodnilo porušovaním ustanovení zmluvy zo strany USA a americkým pôsobením na Ukrajine, čo údajne spôsobilo “napäté bezpečnostné prostredie”, čím porušili preambulu zmluvy.

USA v rokoch 2015 - 2020 odstúpili od troch zmlúv, ktoré spadajú do kategórie zmlúv na kontrolu zbrojenia. Konkrétne ide o tzv. Iránsku jadrovú dohodu, Zmluvu INF a Zmluvu o otvorenom nebi. Spomedzi týchto troch dohôd však za klasickú zmluvu o kontrole zbrojenia, ktorá by znižovala počet konvenčných či jadrových zbraní alebo strategických nosičov USA a Ruska, možno považovať len Zmluvu INF. Ostatné dve zmluvy boli multilaterálne a týkali sa buď nešírenia jadrových zbraní v Iráne, respektíve umožnenia prieskumných letov medzi krajinami. Autor príspevku mohol mať na mysli aj Zmluvu ABM, od tej však USA odstúpilo už v roku 2002 a nedá sa teda povedať, že to bolo v rýchlom časovom slede s ostatnými prípadmi. Nová dohoda START, ktorá obmedzuje počet rozmiestnených jadrových hlavíc na 1550 pre Rusko aj USA, je momentálne v platnosti.

Protiraketové systémy v Poľsku a Rumunsku slúžia na obranu, nie sú útočné

Ako tretí dôvod Draxler uviedol umiestnenie raketových základní v Rumunsku a Poľsku. V Rumunsku ide o vojenskú základňu Deveselu, ktorej súčasťou je aj americký obranný protiraketový systém Aegis. Do aktívnej prevádzky bol systém uvedený v roku 2016. Spojené štáty uviedli, že protiraketový systém mal slúžiť najmä na ochranu pred potenciálnymi útokmi z regiónu blízkeho východu, konkrétne z Iránu. 

Systém používa rakety SM-3 IB typu vzduch-zem. Tento typ rakiet sa používa na zachytenie rakiet krátkeho a stredného doletu, ktoré nie sú určené na útok. Na základni sa nachádza približne 200 civilistov a vojenských príslušníkov z USA a príslušníkov rumunskej armády.

Antibalistický obranný systém Aegis je umiestnený aj v Poľsku. O možnom budovaní protiraketového systému sa debatovalo už od roku 2002. Pôvodný plán na vybudovanie protiraketového systému mal slúžiť na obranu proti Iránu, ktorý mal v tom čase vyvíjať rakety dlhého doletu. Nový americký prezident Barack Obama však v roku 2009 odstúpil od tohto scenáru.

Náhradou za pôvodný plán je umiestnenie protiraketového systému Aegis, ktorý taktiež používa rakety SM-3 IB, na poľskej vojenskej základni Redzikowo. Americkí vojaci prišli na základňu v roku 2016, kedy sa obnovila jej prevádzka a vojsko začalo s prípravami na umiestnenie protiraketového systému. Aegis uviedli do aktívneho stavu v auguste 2024 a slávnostne ho otvorili v novembri 2024. Základňa je súčasťou obranných kapacít NATO.

V súčasnosti sa v Poľsku na rotačnej báze nachádza približne 10 000 amerických vojakov. Od roku 2023 však pôsobia americkí vojaci v Poľsku aj permanentne, a to na základni Kościuszko na západe Poľska.

Vojenská základňa Ochakiv je v správe ukrajinských ozbrojených síl, nie je americká

Draxler na videu hovorí, že USA umiestnili základne na území Ukrajiny a že na základňu v Ochakove nemali Ukrajinci prístup. 

Na základni pri obci Ochakiv v blízkosti Odesy financovalo USA rekonštrukciu a vylepšenie už existujúceho prístavu a ukrajinskej základne. Spojené štáty na základni financovali stavbu niekoľkých budov a mierna rekonštrukcia mala umožniť kotvenie malých rýchlostných člnov typu Willard a servis plavidiel NATO pri cvičeniach v Čiernom mori. Základňa však zostala pod správou Ukrajiny ako suverénneho štátu. Táto investícia mala posilniť ukrajinskú obranyschopnosť po ruskej anexii Krymu v roku 2014. 

Kapitán Vitalij Charčenko, veliteľ základne, pre portál Politico popísal, že Američania na základni postavili Centrum námorných operácií, budovu veľkosti 10 krát 30 metrov, v ktorej malo kotviť 5 člnov Willard dĺžky 7 a 11 metrov. Knihovníčka z mesta Ochikov Anna Belaja v roku 2022 opísala, ako predchádzajúce dve letá videla 10 - 15 Američanov, ktorí pomáhali na stavbe základne.

Z verejne dostupných zdrojov nie je možné potvrdiť informáciu o tom, že by Ukrajinci nemali na základňu prístup. 

Záver

Vo videu na Facebooku Juraj Draxler tvrdí, že za vypuknutie vojny na Ukrajine môžu tri dôvody spôsobené primárne Spojenými štátmi americkými a NATO. Medzi údajnými dôvodmi je budovanie permanentných vojenských základní a umiestňovanie dodatočných vojenských kapacít na územiach nových členských štátov NATO. Ďalej uvádza údajné vypovedanie kľúčových zmlúv na kontrolu zbrojenia zo strany USA a nakoniec aj umiestňovanie vojenských základní v Rumunsku, Poľsku a na Ukrajine. V skutočnosti sú však tieto dôvody vytrhnuté z kontextu. Rusko v roku 1997 neprotestovalo proti umiestneniu vojakov na území nových členských štátov NATO a zároveň anexiou Krymu výrazne narušilo bezpečnostné prostredie v Európe. USA odstúpili v rokoch 2015 až 2020 od troch zmlúv na kontrolu zbrojenia, ale iba jedna z nich sa týkala znižovania počtu jadrových či konvenčných zbraní medzi USA a Ruskom. Tou bola Zmluva INF, od ktorej odstúpili kvôli porušovaniu ustanovení zo strany Ruska. V Poľsku a Rumunsku USA rozmiestnili protiraketové systémy určené výhradne na obranu pred raketovým útokom. Vojnová základňa pri ukrajinskom Ochakive zostáva pod správou Ukrajiny, USA na nej renovovali menšie budovy. Príspevok v spolupráci so spoločnosťou Meta označujeme ako s chýbajúcim kontextom.

Fotografia: Reagan a Gorbačov podpisujú Zmluvu INF, 1987, Ronald Reagan Library