Nie je pravda, že prijatie registrovaných partnerstiev by na základe európskej legislatívy viedlo k manželstvám párov rovnakého pohlavia.

Neexistuje európska judikatúra alebo legislatíva, ktorá by štátom prikazovala prijať zákon o sobášoch, pokiaľ príjmu registrované partnerstvá. Dokonca ešte v roku 2010 Európsky súd pre ľudské práva v prípade Rakúska konštatoval presný opak, teda že štáty nie sú povinné povoliť manželstvá homosexuálnych párov. Neskoršie rozhodnutie, na ktoré odkazuje vo výroku Boris Kollár, vydal Rakúsky ústavný súd na základe vnútroštátnej legislatívy. Z ľudskoprávnych záväzkov vyplýva Slovenskej republike povinnosť právne uznať páry rovnakého pohlavia, no nie povinnosť prijať manželstvo párov rovnakého pohlavia. Výrok preto hodnotíme ako nepravdu. 

V Rakúsku v roku 2017 rozhodol Ústavný súd o tom, že páry rovnakého pohlavia majú právo na sobáš. Stalo sa tak po tom, ako dve obyvateľky Viedne chceli v roku 2009 uzavrieť manželstvo, ale viedenský magistrát a následne aj správny súd ich žiadosť zamietli. Rakúsky ústavný súd neskôr rozhodol, že v krajine sa páry rovnakého pohlavia budú môcť legálne zosobášiť od 1. januára 2019 a označil dovtedy platné zákony za diskriminačné. Jednalo sa ale o rozhodnutie Rakúskeho ústavného súdu, nie európskeho. Podobne sa vyjadril aj šéf Iniciatívy inakosť Martin Macko v relácii Braňo Závodský Naživo (30:55) keď povedal, že išlo o vnútroštátnu záležitosť, ktorá nesúvisela s európskym právom.

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu ešte v roku 2010 vydal rozsudok v súvislosti s manželstvami rovnakého pohlavia, konštatoval však  presný opak toho, čo tvrdí Boris Kollár. Podľa jeho rozsudku štáty nie sú povinné povoliť manželstvá párov rovnakého pohlavia. Hoci Rakúsko v januári 2010 prijalo možnosť uzavrieť registrované partnerstvo pre páry rovnakého pohlavia, súd konštatoval, že takáto legislatíva nezakladá povinnosť prijať aj manželstvá pre takéto páry. 

O povinnosti prijať právnu úpravu o akej hovorí Boris Kollár nehovoria ani neskoršie rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo veci Oliari a ostatní proti Taliansku (2015) súd konštatoval, že štát je povinný prijať práve registrované partnerstvá, nie však manželstvá. V rozhodnutí vo veci Chapin a Charpentier proti Francúzsku (2016) ESĽP uviedol, že Dohovor síce neprikazuje členským štátom, aby zaviedli do svojho poriadku manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia, ak už štát pre tieto osoby zaviedol inštitút registrovaného partnerstva. Z uvedených rozsudkov vyplýva, že Slovensko môže porušovať svoje ľudskoprávne záväzky ak do svojho právneho poriadku nepríjme právnu formu uznania pre páry rovnakého pohlavia. Žiadny súd však nehovorí o tom, že tento právny rámec musí mať podobu manželstiev. 

Kancelária Verejného ochrancu práv statusom na svojom profile na Facebooku v júli tohto roku dokonca upozornila, že Slovenská republika aktuálne dostatočne nenapĺňa práva ľudí z komunity LGBTI. Kancelária sa odvolala aj na stanovisko ombudsmanky z roku 2017, v ktorom upozorňuje, že Slovensko absenciou uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia nerešpektuje svoje ľudskoprávne záväzky. Mimo iné v ňom v súvislosti s rozsudkom ESĽP vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku z roku 2010 konštatuje: „…ESĽP dospel k záveru, že Dohovor neukladá zmluvným stranám povinnosť poskytovať párom rovnakého pohlavia možnosť vstúpiť do manželského zväzku…“