Na Rakúsko sa síce v roku 2000 vzťahovali diplomatické sankcie v podobe čiastočnej izolácie zo strany ostatných členských štátov EÚ, hlasovacie právo v Rade EÚ však doposiaľ nikdy nestratilo. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.

V roku 2000 vyvolala znepokojenie formujúca vládna koalícia s krajne-pravicovou stranou Stranou slobody Rakúska (FPÖ). Strana bola vedená Jörgom Haiderom a bola známa svojimi krajne pravicovými názormi a kontroverznými výrokmi. 

Antonio Guterres, vtedajší premiér Portugalska predsedajúceho EÚ, vyhlásil v januári 2000 rozhodnutie EÚ prijať represívne opatrenia, ak sa Haiderova strana pripojí k rakúskej vláde. Represie mali zahŕňať zmrazenie bilaterálnych vzťahov s Viedňou, zrušenie podpory ktoréhokoľvek z jej kandidátov na medzinárodné posty a obmedzenie úlohy rakúskych veľvyslancov v hlavných mestách EÚ.

Európsky parlament toho času dokonca naliehal na inštitúcie EÚ, aby boli pripravené pozastaviť členstvo rakúskej vláde v prípade „vážneho a trvalého“ porušovania základných princípov EÚ definovaných v Amsterdamskej zmluve.

Rakúsko sa napokon ocitlo v čiastočnej izolácii. 

Francúzsko odložilo návštevu vysokých predstaviteľov obrany vo Viedni, dánski diplomati sa stiahli z večere, ktorú naplánovalo rakúske veľvyslanectvo v Kodani. Najväčšia banka v Holandsku, ABN Amro NV, zmrazila ponuku pomôcť s financovaním kontroverzného programu podpory detí v Haiderovej domovskej provincii Korutánsko. 

Británia obhajovala vyčkávací prístup pri rozhodovaní o tom, ako dlho má byť rakúska vláda  izolovaná. Britský europoslanec Glyn Ford povedal: „Niektorí hovoria, že nie je správne, aby sme zasahovali do rakúskej politiky. Mýlia sa. Niektorí tvrdia, že musíme akceptovať výsledok demokratických volieb - ale voľby nerobia vždy demokratov." 

Predsedníčka Európskeho parlamentu Nicole Fontaine odmietla Schüssel-Haiderovu deklaráciu, ktorá mala  zdôrazniť „zodpovednosť Rakúska v Európe“. „Skutočnosť, že prezident Klestil dostáva od tejto vlády vyhlásenie o základných hodnotách Európskej únie, nás jednoznačne nemôže prinútiť zabudnúť na urážlivé, xenofóbne a rasistické vyhlásenie Jörga Haidera,“ povedala a zdôraznila, že „parlament bude neústupný, pokiaľ ide o rešpektovanie princípov slobody, demokracie, ľudských práv a právneho štátu." Uznesenie bolo prijaté 406 hlasmi za a 53 proti, 60 sa zdržalo. Nehlasovala Írska europoslankyňa za Zelených Patricia McKenna, ktorá tieto kroky považovala ako boj proti netolerancii netoleranciou. Bulharská ministerka zahraničných vecí Mihailová povedala, že vláda „nepodporí rakúsku vládu, ktorá by zatvorila dvere Európe a postavila sa proti rozširovaniu EÚ na východ.“ 

Haider však v Európe našiel aj podporu. Francúzski pravičiari sa zhromaždili pred rakúskym konzulátom v Lyone a zaútočili na kritické komentáre prezidenta Jacquesa Chiraca a premiéra Lionela Jospina. Švajčiarski nacionalisti boli kvôli tejto situácii proti plánom vlády na užšie vzťahy s EÚ. Vyhlásili, že kampaň proti Haiderovi dokázala, že Únia bola nedemokratická. Na krátkom ceremoniáli pred parlamentom v Berne odovzdali dve malé pravicové strany a ďalšie protieurópske skupiny petíciu s približne 70 000 podpismi proti balíku bilaterálnych dohôd medzi Švajčiarsko a EÚ. 

Pozíciu EÚ k Rakúsku odsúdilo aj Srbsko. „Všetko, čo sa deje okolo Rakúska, je len ďalším príkladom zasahovania do vnútorných záležitostí iných krajín, pretože je zrejmé, že v Európe, ktorá slúži Amerike, a nie sebe samej, je dnes možné všetko,“ povedal Ivica Dačič, hovorca strany Slobodana Miloševiča. 

EÚ následne poverila spísaním správy o stave ľudských práv v Rakúsku tzv. „troch múdrych” - bývalého fínskeho prezidenta Martti Ahtisaarithe, bývalého španielskeho ministra zahraničných vecí, Marcelino Orejathe, bývalého podpredsedu Európskej komisie pre ľudské práva, Jochen Froweina. 

Tí síce kritizovali Stranu slobody, no odporučili zrušiť existujúce sankcie, keďže nebolo potvrdené porušovanie ľudských práv (špeciálne zahraničných osôb) v nadmernej miere. K oficiálnej strate hlasovacích práv v žiadnom momente nedošlo. 

Článok 7 Zmluvy o Európskej únii umožňuje pozastaviť hlasovacie práva členského štátu v prípade závažného a pretrvávajúceho porušenia hodnôt EÚ, t.j. v prípade porušenia úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu alebo rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. 

Tento článok bol v praxi použitý len na začatie konania proti niektorým krajinám, avšak k úplnému pozastaveniu hlasovacích práv v EÚ ešte nikdy nedošlo. V minulosti boli iniciované procesy podľa článku 7 proti Poľsku a Maďarsku. V oboch prípadoch sa EÚ obávala o stav právneho štátu v týchto krajinách.