Lucia Plaváková v rozprave v Národnej rade parafrázovala nález ústavného súdu ohľadom interupcií. Ten vo svojom náleze z roku 2007 konštatoval, že nenarodené dieťa nie je subjektom práva, na ktorý sa vzťahuje základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Výrok Rudolfa Huliaka preto hodnotíme ako nepravdivý. 

Vo výroku poslanec Huliak odkazuje na faktickú poznámku, ktorou Lucia Plaváková reagovala na poslanca Jána Horeckého v rozprave o návrhu o začlenení práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv EÚ.

„A hovorili ste tiež o tom, že zákony určujú, kedy sa plod stáva človekom. No to nie je pravda, žiadne zákony to neurčujú, plod nie je osobou, právne nie je subjektom práva, to hovorí aj náš Ústavný súd, už sme tu z toho rozhodnutia citovali a ja v tom, ešte z neho budem citovať aj v rozprave, a preto nemá plod ani právo na život. To konštatuje aj náš Ústavný súd. Subjektom práva sa stáva teda po narodení. Čiže nie je pravda, že zákony to rôzne určujú, rôzne stanovujú tú dobu,“ povedala Plaváková v rozprave.

Podmienky interrupcií na Slovensku upravuje zákon o umelom prerušení tehotenstva. Ten stanovuje, že umelé prerušenie tehotenstva môže žena podstúpiť do 12. týždňa, ak tomu nebránia zdravotné dôvody. Vyhláška ministerstva zdravotníctva ďalej upravuje, že tehotenstvo je možné umelo prerušiť bez ohľadu na dĺžku trvania tehotenstva, ak je ohrozený život ženy alebo ak zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený. 

Ešte v roku 2001 napadla skupina poslancov interrupčný zákon, pretože podľa nich bol v rozpore s ústavou. Poslancom sa konkrétne nepáčilo, že zákon umožňuje interrupciu bez udania dôvodu. Ústavný súd o podaní rozhodol až po 6 rokoch tesným pomerom hlasov 7 ku 5 sudcov.

Ústavný súd SR v náleze zo  4. decembra 2007 napísal: „Podľa ústavy nasciturus (nenarodené dieťa, pozn.) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí živý.”

V Čl. 15 ústavy sa píše: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Ústavný súd v náleze konštatuje, že zo znenia ústavy vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život a ochranou nenarodeného ľudského života.

So žiadosťou o odborný názor sme oslovili aj ústavných právnikov. 

Bývalý podpredseda Ústavného súdu Slovenskej republiky Eduard Bárány hovorí, že vyjadrenie Lucie Plavákovej bolo síce zjednodušujúce v rámci parlamentnej polemiky, ale nebolo v zásade nesprávne.

„Prvá veta (Čl. 15 ústavy, pozn.) zakladá subjektívne právo na život, ale druhá veta z neho vyníma nascitura, ktorý nie je nositeľom subjektívneho práva na život, ale jeho život je objektom ochrany. Táto ochrana môže byť v rôznych štádiách vývoja od počatia až po pôrod rôzna, od pripustenia umelého ukončenia tehotenstva na základe rozhodnutia ženy v cca prvom trimestri až po ochranu skoro rovnocennú narodenému človeku v závere tehotenstva. Od počiatku tehotenstva je však plod chránený proti iným zásahom, a to i trestnoprávne,“ hovorí vedúci Ústav štátu a práva SAV a bývalý ústavný sudca.  

Aj ústavný právnik Marek Káčer konštatuje, že výklad Lucie Plavákovej bol fakticky správy.

„Z prvej vety citácie (uznesenia Ústavného súdu, pozn.) jednoznačne vyplýva, že plod (nasciturus) nemá právo na život. Nie je to môj názor, ale je to objektívny fakt, resp. analyticky pravdivé tvrdenie.“

„Mätúca môže byť druhá veta citátu, ktorá hovorí o tom, že ak sa plod narodí živý, môže sa stať subjektom práv ex tunc, teda od okamihu, ktorý bol rozhodujúci pre vznik nejakého jeho práva. Toto je však  konštrukcia, ktorá sa netýka práva na život, ale dedičských práv,“ dodáva Vedúci Katedry ústavného práva Trnavskej Univerzity a vedecký pracovník SAV. 

Úprava z dňa 15.10.2024: Odôvodnenie sme doplnili o stanoviská ústavných právnikov.