Vzhľadom k tomu, že určenie zodpovednosti v prípade pádu vlády Ivety Radičovej nie je jednoznačné, resp. za príčinu sa dá označiť i spojenie hlasovania o eurovale s dôverou vláde, ale i principiálna neoblomnosť koaličnej strany SaS v otázke navýšenia eurovalu, hodnotíme výrok Róberta Madeja ako zavádzanie.

Za vlády Ivety Radičovej dňa 11. októbra 2011 (a nie 2012, ako spomína Madej) sa v nočnom hlasovaní NR SR o tzv. eurovale, ktoré bolo na žiadosť vlády SR spojené s hlasovaním o dôvere vláde SR, rozhodlo o neprijatí eurovalu a zároveň o páde pravicovej vlády Ivety Radičovej. Hlasovanie o eurovale spojila väčšinová časť vlády s hlasovaním o dôvere pre nejednotnosť v koalícii, ktorá vznikla nesúhlasom koaličného poslaneckého klubu SaS, na čele so svojím vtedajším šéfom Richardom Sulíkom, s navyšovaním eurovalu.

Euroval, resp. Európsky nástroj finančnej stability - ENFS (angl. European Financial Stability Facility - EFSF) je účelovo založený subjekt vo forme akciovej spoločnosti založený 16 členskými štátmi eurozóny v júni 2010. Jeho účelom je najmä - za účasti MMF - vydávať dlhopisy (teda požičiavať si peniaze na kapitálovom trhu), za ktoré ručia členské štáty eurozóny do celkovej výšky pôvodne 440 miliárd EUR, a takto požičané peniaze poskytovať ako pôžičky členským štátom eurozóny, ktoré sú v ťažkostiach. V auguste 2010 zaň hlasoval aj Slovenský parlament pod vedením Ivety Radičovej i s podporou Richarda Sulíka. Októbrové hlasovanie 2011 malo odobriť navýšenie eurovalu na 780 miliárd EUR.

O eurovale a (ne)hlasovaní zaň v NR SR sám Sulík hovoril o štyri roky neskôr na portáli aktuality.sk takto: "V auguste 2010 sme hlasovali za jeho vznik, lebo mal byť len dočasný. To znamená, že sa malo pomáhať len takým krajinám, ktoré budú vedieť pôžičky splatiť, nemalo sa pomáhať bankám. Pri navýšení dočasného eurovalu už toto všetko neplatilo, išlo len o druhý balík Grécku, a preto bola moja okamžitá a jasná odpoveď Miklošovi, že my za to hlasovať nebudeme."

Na príčinu pádu vlády od vtedy existujú najmä dva názory a líšia sa podľa toho, z hľadiska ktorého tábora sa na ňu dívame. Sulík tvrdí, že Iveta Radičová bola v straníckom súboji v hľadáčiku dvoch silných mužov Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu, navyše viazaná výsledkom rokovaní z Bruselu, a vo vyjednávaniach o hlasovaní jej tak chýbala rozhodovacia autonómia.

Premiérka neskôr sama povedala, že pri spojení hlasovania s dôverou vláde „rešpektovala v tejto situácii postoj a stanoviská koaličných partnerov“. SDKÚ, KDH aj Most-­Híd podľa nej prišli so závermi, že hlasovanie sa má s dôverou vláde spojiť. „Matematicky – keby som aj nehlasovala za spojenie s dôverou, na vláde to prejde aj bez môjho hlasu. Nebolo to rozhodnutie Ivety Radičovej ani osoby zastúpenej v inštitúcii premiéra,“ vyhlásila Radičová.

Premiérka sa na druhú stranu hájila záväzkami voči krajinám eurozóny a voličom, keď ako posledná rečníčka pred hlasovaním naliehala na poslancov: "To, o čom dnes rozhodujeme, je dobré meno Slovenska. To, o čom dnes rozhodujeme, je, kam bude Slovenská republika a občania Slovenska patriť. Kto budú naši partneri a s kým sa môžeme poradiť. Je to o tom, že sa sami vylúčime zo spoločenstva úspešnejších."

Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa sa teda jednalo o neústupnosť na oboch stranách. Principiálny spor, kde je zložité jedného či druhého viniť z dôsledkov. Výrok pána Madeja je v tomto však pomerne jednoznačný, čo sa dá označiť za zavádzanie.

Čo sa týka poznámky Róberta Madeja k tomu ako sa R. Sulík povalením vlády dodnes chváli, tak z mnohých mediálnych vyjadrení, i tu citovaných, a najmä zo Sulíkovej osobnej výpovede pre aktuality.sk z roku 2014 je zrejmý práve opak, a to že pád vlády bol z pohľadu Sulíka poľutovaniahodný dôsledok vládnej krízy, ku ktorému z jeho pohľadu ani nemuselo dôjsť. Totiž: "podľa koaličnej zmluvy mala byť vec, ktorá nie je obsiahnutá v Programovom vyhlásení vlády a s ktorou nesúhlasia všetci štyria partneri, zhodená zo stola," napísal Sulík a pokračoval uvedením ďalších dvoch možností v prípade, že sa táto klauzula z programového vyhlásenia vlády neuplatní: "Buď sa uplatní (v rozpore s koaličnou zmluvou, ale my sme boli pripravení ako obvykle ustúpiť) zelená karta, to znamená, že koaličné strany budú môcť hlasovať podľa svojho uváženia a keď návrh prejde s podporou Smeru, vládna koalícia bude pokračovať v nezmenenej zostave. Druhou možnosťou bolo, že budeme hlasovať za navýšenie dočasného eurovalu, ale spoločne odmietneme trvalý euroval."

Záverom, ak sa niečim Sulík dodnes chváli, tak sa zdá, že to nie je povalenie vlády, ale skôr principiálnosť a konzistentnosť strany SaS a neústupnosť v zásadných otázkach. Teraz Sulík vraví, že keby v SDKÚ vedeli, že bude nasledovať štvorročná Ficova vláda „najväčší štváči v SDKÚ by si to rozmysleli, lebo by vedeli, že v zásadných otázkach neotáčame“, a k spojeniu hlasovania by nedošlo. "Jednoducho si nedokázali predstaviť, že pre takú smiešnosť, akou je vlastné presvedčenie, obetujeme naše stoličky. Chyba, ktorú sme urobili, bola, že sme po rozprave ostali sedieť na našich miestach. Mali sme odísť z rokovacej sály, aby bolo každému jasné, že sa vydierať nenecháme," napísal Sulík s presvedčením, že ak by poslanci SaS opustili sálu minútu pred hlasovaním, bolo by všetkým nad slnko jasnejšie, že hlasovať nebudú a že Pavol Hrušovský, ktorý v tom momente viedol schôdzu, by hlasovanie zastavil.

O dva dni po páde vlády, 13. októbra, sa konalo druhé hlasovanie, pri ktorom bolo zvýšenie objemu ENFS schválené s podporou hlasov poslancov zo strany Smer. Tí pri prvom rozhodovaní nehlasovali z opačného dôvodu než SaS, "Pretože vláde hovoríme nie a eurovalu áno", vyhlásil pred prvým hlasovaním Fico.