Zároveň sme overovali aj to, či existujú formálne pravidlá, ktoré by prikazovali zrušiť dva zákony pri predkladaní nového zákona. Prezreli sme viacero internetových aj tlačených zdrojov zaoberajúcich sa legislatívnym procesom vo Veľkej Británii (napr. tu, tu a tu, z knižných publikácií napr. L. A. Rovná: Kdo vládne Británii, Praha: SLON, s. 138-140; V. Dvořáková: Základní modely demokratických systémů, Phaha: Oeconomica 2008, s. 110-111). Ani jeden z týchto zdrojov nespomína, že by pre návrh jedného zákona bolo potrebné navrhnúť zrušenie dvoch ďalších, nevraviac o rôznych typoch návrhov zákonov, ktoré môžu byť predložené (vládne, parlamentné, individuálne, hybridné...).

Zjednodušene povedané, legislatívny proces sa skladá z troch čítaní, ku ktorým dochádza v oboch komorách (Horná a Dolná snemovňa), pričom obe komory musia s návrhom súhlasiť (existujú výnimky). Je pravda, že minimálne vládne návrhy zákonov za štandardných okolností musia prejsť posúdením Výboru pre parlamentné záležitosti a legislatívu, ktorý zhodnocuje okrem iného aj skutočnosť, či je zákon potrebný (resp. či jeho ciele nie je možné dosiahnuť bez legislatívnej zmeny). Podobné mechanizmy majú potenciál zabrániť legislatívnej smršti, avšak Ján Oravec ich nespomína.