Hoci je pravda, že Lisabonská zmluva garantuje národným parlamentom možnosť vyjadriť sa k legislatíve Európskej únie (EÚ), NR SR túto možnosť využila štyrikrát, nie raz. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.

Lisabonská zmluva ako jedna zo zakladateľských zmlúv a súčasť primárneho práva EÚ bola podpísaná 13. decembra 2007 a nadobudla účinnosť 1. decembra 2009. NR SR ju po komplikovaných politických udalostiach ratifikovala 10. apríla 2008.

Pre postavenie a právomoci národných parlamentov vo vzťahu k európskej legislatíve a jej pripomienkovaniu sú relevantné najmä Protokoly 1 a 2 k Lisabonskej zmluve. V článku 6 Protokolu 2 sa skutočne zakotvuje právomoc, o ktorej sa zmieňuje podpredseda Smeru-SD: "Do ôsmich týždňov od doručenia návrhu legislatívneho aktu v úradných jazykoch Únie môže ktorýkoľvek národný parlament alebo ktorákoľvek komora národného parlamentu poslať predsedom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie odôvodnené stanovisko s uvedením dôvodov, pre ktoré sú presvedčení, že daný návrh nie je v súlade so zásadou subsidiarity. Je vecou každého národného parlamentu alebo každej komory národného parlamentu, aby sa prípadne poradili s regionálnymi parlamentmi so zákonodarnými právomocami." 

I keď všeobecná interpretácia tejto právomoci národných parlamentov a teda aj NR SR v podaní V. Maňku je správna, inak je tomu pri uvedení počtu prípadov, kedy slovenský parlament túto možnosť využil. Podľa databázy odôvodnených stanovísk (reasoned opinion) totiž išlo o štyri prípady a nie iba jeden.V tabuľke, ktorú z dostupných údajov zostavil britský parlament sa uvádza počet troch "reasoned opinion" slovenského parlamentu. Ani v jednom prípade číslo nezodpovedá tomu, ktoré hovorí Vladimír Maňka.