V uplynulých rokoch Slovenský pozemkový fond nadobudol pozemky, ktoré patrili občanom maďarskej národnosti, pričom si na ne nárokoval na základe Benešových dekrétov. Prípady takéhoto postupu z Podunajských Biskupíc súvisia s plánovanou výstavbou diaľnic, výrok hodnotime ako pravdivý. 

Benešove dekréty po druhej svetovej vojne legalizovali konfiškáciu majetku a stratu občianstva Nemcov a Maďarov v Československu. Uplatňovali sa na základe kolektívnej viny za zradu Československej republiky. Nepostihli iba tých Nemcov a Maďarov, ktorí dokázali svoju odbojovú činnosť počas vojny a vernosť Československu.

Najdôležitejším dekrétom týkajúcim sa majetku na území Slovenskej republiky je nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Týmto nariadením prišli kvôli svojej národnosti Maďari a Nemci o svoje pozemky 1. januára 1945.

V novodobej histórii boli v súvislosti s nadobudnutím majetku na základe Benešových dekrétov medializované prípady z Podunajských Biskupíc z roku 2020. Slovenský pozemkový fond chcel skonfiškovať pozemky súčasným vlastníkom s argumentom, že mali byť konfiškované už ich predchodcom, ktorí boli  maďarskej národnosti.

Fond sa  obrátil na súd, aby pozemky pod diaľnicou D4 v hodnote niekoľko miliónov eur dodatočne prešli do vlastníctva štátu. Argumentovali tým, že pôda mohla ostať vo vlastníctve Maďarov v povojnových rokoch len omylom. To by však znamenalo, že súčasní vlastníci o svoj majetok prídu dodatočným vykonaním Benešových dekrétov ako potomkovia ľudí, ktorí mali maďarskú alebo nemeckú národnosť.

Najznámejší z novodobých prípadov uplatnenia Benešových dekrétov je prípad Miklósa Bositsa. Jeho predkovia boli Maďari, ktorí pred druhou svetovou vojnou aj počas  žili v okrese Bardejov. Medzi Československom a Maďarskom prebiehali výmeny obyvateľstva, ktoré sa diali na etnickom princípe a ľudia pritom prichádzali o rodinné majetky – domy aj pozemky. Toto malo prebehnúť aj v rodine Bositsa, ale na základe procesnej chyby vtedajšieho súdnictva o pozemok neprišli.

Bosits potom pozemok zarastený lesom právoplatne zdedil, hoci  podľa  Benešových dekrétov mal byť rodine skonfiškovaný, pretože bola maďarskej národnosti. Po roku 1948 sa už situácia neriešila, keďže všetko sa znárodnilo, pozemok sa vrátil až po roku 1989, keď sa zmenili pomery v krajinách a Československo sa rozdelilo v roku 1993 na dva samostatné štáty.

V roku 2009 Štátne lesy SR podali žalobu na Miklósa Bositsa. Odvolávali sa na procesnú chybu v minulom storočí, pre ktorú mal otec obžalovaného o pozemok právoplatne prísť, ale nestalo sa tak. Žiadali nápravu a les chceli dostať do vlastnej správy, keďže tvrdili, že sa o toto územie starajú.

Okresný súd Bardejov a neskôr aj Krajský súd Prešov potom v súdnom konaní zistili, že v roku 1946 skutočne chcel štát les skonfiškovať, no pre procesné chyby sa tak nikdy nestalo. Oba súdy preto zamietli žalobu štátu a konanie v roku 2013 právoplatne ukončili. 

V roku 2014 podal generálny prokurátor Jaromír Čižnár voči právoplatnému rozhodnutiu mimoriadne dovolanie, na základe čoho Najvyšší súd v roku 2015 rozhodol, že vzhľadom na maďarskú národnosť predkov Bositsa, na základe nariadenia SNR z roku 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa mal byť jeho majetok v roku 1946 skonfiškovaný.

Podľa generálneho prokurátora nebolo možné dokázať, že k tomu došlo, preto bolo potrebné pre nevyhnutné zachovanie autority štátu postupovať tak, akoby bola konfiškácia právoplatná.

Najvyšší súd preto v roku 2015 vrátil konanie na prvostupňový súd s tým, že súd mal v obnovenom konaní skonfiškovať majetok Bositsa. Ten sa v roku 2017 s jeho obhajkyňou Tünde Keszeghovou rozhodli sťažovať na mimoriadne dovolanie na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, kde 19. mája 2020 uspeli.

Štrasburg kritizoval inštitút mimoriadneho dovolania, ktorým generálny prokurátor podľa Európskeho súdu pre ľudské práva protiprávne zasiahol do uzavretého sporu. V Štrasburgu nerozhodovali o merite sporu, pretože práve pre mimoriadne dovolanie na Slovensku ešte spor nie je uzavretý.