Rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom sa začali krátko po vypuknutí invázie. Na ich začiatku požadovala Moskva rozsiahle územné požiadavky, vrátane uznania ruskej suverenity nad okupovaným Krymom a vzdania sa Doneckej a Luhanskej oblasti zo strany Ukrajiny. S pribúdajúcimi vojenskými neúspechmi však Rusko zo svojich požiadaviek čiastočne ustupovala. Najbližšie k dohode sa obe strany dostali po rokovaniach v Istanbule. Zo zverejnených dokumentov však vyplýva, že aj pri najväčších ústupkoch Rusko trvalo na tom, aby Krym a ďalšie časti Ukrajiny zostali pod jeho okupáciou, hoci Ukrajina nemusela formálne uznať ich anexiu. Rusko nepožadovalo po Ukrajine len neutralitu a to, aby nebola členom NATO, ale aj obmedzenie veľkosti armády. Obidve strany sa nevedeli zhodnúť na podobe bezpečnostných záruk. Výrok Tomáša Tarabu preto hodnotíme ako nepravdivý.

Ukrajina a Rusko rokovali o ukončení vojny už krátko po vypuknutí ruskej invázie. Vyjednávania prebiehali vo viacerých kolách. 

Portál Slobodná Európal zverejnil ruský návrh mierovej dohody zo 7. marca 2022. Rusi v ňom požadovali, aby Ukrajina oficiálne uznala Krym ako súčasť Ruskej federácie a vyhlásili Doneckú a Luhanskú oblasť za nezávislé. Kyjev by musel navyše podľa dohody zaplatiť za obnovu Donbasu.

Zásadnou súčasťou ruského návrhu bola aj demilitarizácia Ukrajiny. Armáda krajiny mala byť drasticky redukovaná na maximálne 50 000 vojakov, čo by predstavovalo iba pätinu jej predvojnovej sily. Tieto opatrenia by v praxi zanechali Ukrajinu vojensky takmer bezbrannú a neschopnú sa brániť proti budúcim hrozbám.

Ruština sa mala stať oficiálnym štátnym jazykom a Kyjev mal prijať sériu zákonov, ktoré by obmedzili ukrajinskú národnú identitu, historické povedomie a náboženské slobody. 

Ukrajina prirodzene s týmito podmienkami nesúhlasila a vyjadnávania pokračovali ďalej.

Po vojenských neúspechoch začalo Rusko z požiadaviek ustupovať

Najbližšie k dohode boli obe strany po rokovaniach v Istanbule 29. marca 2022. 

Na základe predcházajúcich jednaní bolo vypracované tzv. istanbulské komuniké, ktoré predstavovalo rámec pre urovnanie sporu. Ukrajinskí a ruskí vyjednávači potom začali pracovať na konkrétnej podobe zmluvy.

Ukrajina bola ochotná prijať neutrálny status výmenou za bezpečnostné záruky podobné článku 5 Severoatlantickej zmluvy. 

Návrh zahŕňal aj 15-ročné obdobie konzultácií o statuse Ruskom anektovaného Krymu a návrat všetkých ruských síl na ich pozície pred inváziou. 

V komuniké sa uvádzalo, že ak sa Ukrajina stane terčom útoku a požiada o pomoc, všetky garantujúce štáty budú povinné poskytnúť Ukrajine pomoc na obnovenie jej bezpečnosti. Ako možní garanti boli uvedení stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (vrátane Ruska) spolu s Kanadou, Nemeckom, Izraelom, Talianskom, Poľskom a Tureckom.

Mierová dohoda by pre Ukrajinu znamenala stratu územia

Denník The New York Times na základe dokumentov z mierových rokovaní porovnal pozície jednotlivých strán počas rokovaní. Z nich vyplýva, že pre Ukrajinu by mierová dohoda pravdepodobne znamenala akceptovanie ruskej kontroly nad časťou jej územia.

Obe strany sa stretli v otázkach, ktoré zahŕňali úroveň vyzbrojenia, podmienky potenciálneho členstva Ukrajiny v Európskej únii a konkrétne ukrajinské jazykové a kultúrne zákony, ktoré chcelo Rusko zrušiť. 

Ukrajinskí vyjednávači dokonca ponúkli, že sa vzdajú členstva v NATO a budú akceptovať ruskú okupáciu časti svojho územia, odmietli však uznať ruskú zvrchovanosť nad nimi.

Ukrajina ponúkla dohodu, podľa ktorej obe krajiny vyriešia otázky týkajúce sa Krymu prostredníctvom 10 alebo 15 rokov trvajúcej diplomacie, a zaviazala by sa, že tak neurobí vojenskými prostriedkami.

Zdalo sa, že Ukrajina je pripravená akceptovať aj to, aby určitý úsek na východe krajiny zostal pod ruskou okupáciou, pričom presné kontúry sa mali vyjasniť na stretnutí prezidenta Volodymyra Zelenského s Putinom, ku ktorému však nedošlo.

Postoj Ruska sa v priebehu rokovaní menil. Na ich začiatku požadovalo Rusko, aby sa Ukrajina vzdala celého východného Donbasu a uznala ruskú suverenitu nad Krymom. Do apríla 2022 Rusko akceptovalo scenár, v ktorom by Krym a niektoré ďalšie časti Ukrajiny zostali pod ruskou okupáciou, ktorú by Ukrajina neuznala ako legálnu.

Odvtedy však Putin vyhlásil ďalšie štyri ukrajinské regióny za súčasť Ruska, hoci Ukrajina stále kontroluje veľkú časť tohto územia. Neskôr zašiel Putin, keď vyhlásil, že akékoľvek prímerie bude podmienené tým, že Ukrajina odstúpi Rusku všetky štyri regióny, z ktorých ani jeden Rusko plne nekontroluje.

Ukrajincom chýbali bezpečnostné záruky

K podpisu mierovej zmluvy nakoniec neprišlo a boje pokračovali ďalej. Podľa vedúceho ukrajinského vyjednávača Davyda Arachamiju bolo jedným z dôvodov nepodpísania dohody nedôvera voči Rusku. Ukrajinská strana podľa Arachamiju Ruskej federácii nedôverovala,  že dodrži dohody a požadovala bezpečnostné záruky.

Arachamija spomenul aj návštevu vtedajšieho premiéra Spojeného kráľovstva Borisa Johnsona, ktorý Ukrajincom poradil nepristúpiť na dohodu s Rusmi. Častým dezinformačným naratívom je, že Johnson mierové rokovania zmaril.

Podobný výrok v minulosti opakovane vyslovil Robert Fico pri priležitosti druhého výročia ruskej invázie na Ukrajinu či  v ruskej štátnej televízii Rossija 1. Tvrdenia takisto opakoval aj súčasný europoslanec Ľuboš Blaha. Portál Demagog.sk vtedy tieto výroky označili ako zavádzajúce.

V článku z marca 2024 sme overili aj viaceré dezinformačné tvrdenia bývalého ministra Vladimíra Palka ohľadom Johnsonovej návštevy na Ukrajine. Palko tvrdil, že vojna na Ukrajine mohla skončiť krátko po jej  začiatku a naznačoval, že za neúspechom mierových jednaní je intervencia zo Západu. V skutočnosti však viacero priamych zdrojov, vrátane účastníkov jednaní, ktorých Palko cituje, hovorilo, že za pádom rokovaní bolo odhalenie ruských vojnových zločinov, ale aj chýbajúce bezpečnostné záruky či neochota Ruska stiahnuť sa z anektovaných území. 

Sám Arachamija poprel tvrdenia o tom, že Johnson ukrajinskú delegáciu prinútil mierovú zmluvu nepodpísať. 

Neexistovala dohoda pripravená na podpis

Magazín Foreign Affairs v apríli 2024 publikoval analýzu, v ktorej sa bližšie pozrel na to, aké udalosti viedli k neúspechu mierových rokovaní. Autori preskúmali návrhy dohôd, uskutočnili rozhovory s niekoľkými účastníkmi mierových rozhovorov, ako aj s predstaviteľmi, ktorí v tom čase pôsobili v kľúčových západných vládach a preskúmali množstvo rozhovorov či vyhlásení ukrajinských a ruských predstaviteľov. 

Podľa zistení autorov v skutočnosti medzi Ruskom a Ukrajinou ani neexistovala dohoda, ktorá bola pripravená na podpis. Obe strany sa nezhodli na územných otázkach či na veľkosti a štruktúre armády, ktorú si Ukrajina mala ponechať. Pozícia Ukrajiny počas rokovaní si vyžadovala bezpečnostné záruky, ktoré západné štáty váhali poskytnúť. 

To, aké značné časti dohody bolo ešte potrebné dorokovať, ilustruje porovnanie medzi dvoma návrhmi mierových zmlúv. Zatiaľ čo návrh, s ktorým prišli Ukrajinci, hovoril o tom, že garantujúce štáty sa nezávisle rozhodnú, či v prípade útoku na Ukrajinu prídu Kyjevu na pomoc, v neskoršom návrhu sa Rusi pokúsili zmeniť tento zásadný článok tým, že k takémuto konaniu by došlo len „na základe rozhodnutia odsúhlaseného všetkými garantujúcimi štátmi“ To by v praxi znamenalo, že Rusko by v prípade ďalšej agresie na Ukrajinu malo právo veta v uplatnení takýchto bezpečnostných záruk.

Navyše zmluva, ktorá by vznikla na základe Istanbulského komuniké, by pre Spojené štáty vytvorila nové právne záväzky – vrátane povinnosti ísť do vojny s Ruskom, ak by znovu napadlo Ukrajinu. Už len toto ustanovenie by podľa autorov analýzy znamenalo, že zmluva by bola pre Washington ako potenciálneho garantora neprípustná.

Počas rokovaní boli odhalené ruské vojnové zločiny

Analýza Foreign Affairs konštatuje, že skepsa západných lídrov o ruských zámeroch a ich záväzok pomôcť Ukrajine prispeli k rozhodnutiu vlády pokračovať v boji. Zdôrazňuje však, že tvrdenia, že Západ torpédoval konkrétnu mierovú dohodu na jar 2022, sú chybné 

Podľa viacerých priamych účastníkov rokovaní zlom nastal najmä po odhalení masakrov v Kyjevskej oblasti, konkrétne v Buči, Irpini, Boroďanke či Vorzeli. Po prehratej bitke o Kyjev sa ruské vojská museli z týchto oblastí stiahnuť. Zanechali však po sebe stovky popravených civilistov, niektorých so zviazanými rukami za chrbtom. Ešte niekoľko dní po opustení kyjevskej oblasti nachádzali ukrajinskí záchranári masové hroby so stovkami mŕtvol. Okrem Kyjevskej oblasti boli masové hroby objavené aj v okolí mesta Mariupol v Doneckej oblasti.

To, že dôležitú úlohu pri zlyhaní rokovaní hralo odhalenie zverstiev, ktoré ruské sily spáchali na kyjevských predmestiach Buche a Irpini, kde znásilňovali, mrzačili a vraždili civilistov, konštatujú aj autori analýzy. Tieto vojnové zločiny totiž ešte viac posilnil negatívny sentiment voči dohode s Rusmi. Konštatujú však, že rokovania pokračovali aj po odhalení týchto vojnových zločinov, čo naznačuje, že tieto vojnové zločiny boli sekundárnym faktorom pri rozhodovaní Kyjeva.

Definitívne prerušenie priamych rokovaní nasledovalo po Putinovom vyhlásení, že Rusko anektovalo štyri oblasti ukrajinského územia, ktoré obsadilo počas svojej invázie. Zelenskyj v reakcii oznámil, že Ukrajina nebude s Ruskom viesť mierové rozhovory, kým bude Putin prezidentom.